Beztrestnosť pre úplatkárov!

Len 8% ľudí, ktorí boli u nás v minulom roku požiadaní o úplatok, ho podľa svojich tvrdení anketárom aj nahlásilo. Vraj to nemá význam, prípadne sa boja odvety či nevedia, ako to urobiť. Ale je dosť pravdepodobné, že viacerí z nich ten úplatok nakoniec zaplatili. Vtedy sa vzhľadom na trestnosť brania aj dávania úplatkov situácia mení – nik z priamych aktérov už nemá bez ohľadu na okolnosti záujem niečo nahlasovať.

Verejným záujmom by preto v tejto situácii bolo čo najviac rozbiť spoločnú motiváciu platiteľa aj prijímateľa utajiť úplatok. Ekonóm a poradca indického ministra financií Kaushik Basu nedávno zverejnil štúdiu, ktorá navrhuje zvýšiť nahlasovanie úplatkov neortodoxne – zbaviť dávanie istého typu úplatkov trestných následkov. Ak slabší z aktérov korupcie nebude trestaný, mala by sa zvýšiť jeho či jej ochota korupciu zaznamenať a následne nahlásiť, keďže len tak môže sumu úplatku dostať späť. Narušilo by sa tým „partnerstvo v zločine“ dvoch strán transakcie, ktoré inak minimalizuje možnosť odhalenia.

Takéto situácie by podľa Basu platili len pri drobnom úradníckom úplatkárstve. Teda hlavne pri nárokovateľných žiadostiach o drobné povolenia či licencie (pozemkové, colné, daňové, inšpekčné úrady), ktoré skorumpovaní úradníci zdržujú bez príslušnej „obálky.“  Basu tvrdí, že takéto úplatkárstvo je v Indii dominantné a veľmi škodlivé, pretože bráni legitímnemu podnikaniu stredným a chudobnejším vrstvám. Možnosť nahlásiť úplatok platiteľmi by v konečnom dôsledku malo odstrašiť aj žiadateľov.  Myšlienku privítali The Economist či Fareed Zakaria v týždenníku Time.

Sám Basu v štúdii uznáva, že ak ide o pravidelný úplatkársky vzťah občana a úradníka, dekriminalizácia čiernych platieb motiváciu občana-úplatkára nezmení. Ďalší kritici tvrdia, že následný nárast hlásenia úplatkov zahltí súdy, ktoré sú už teraz v Indii pomalé – a skorumpované. Ľahké nie je ani odlíšiť, kto vlastne úplatok iniciuje. Mnohí úradníci jednoducho kapacitne nestíhajú, a motivácia predbehnúť sa v rade na licencie prichádza od podnikateľov. Beztrestnosť dávania úplatkov môže násobne zvýšiť ich ponuku. A ostáva aj etický rozmer tolerovania podplácania, hoci aj v boji za legitímne práva.

Na Slovensku, tak ako v Indii, je trestné branie i dávanie úplatkov. Sadzby pri podplácaní (základná sadzba do troch rokov) sú miernejšie ako pri prijímaní (2 až 5 rokov). Podľa prieskumu Transparency tvrdí až 16% domácností, že boli v minulom roku žiadané o úplatok od úradníkov vydávajúcich potvrdenia či povolenia. A to napriek tomu, že napríklad už  7 rokov riešime korupciu na katastrálnych úradoch tzv. rýchlostnými poplatkami, teda preklopením úplatkov na legálne platby vzhľadom na obmedzenú kapacitu úradov.

Vypustenie článku o trestnosti podplácania si Slovensko vyskúšalo za vlády Vladimíra Mečiara, a to bez zjavného úspechu. Na druhej strane šlo o plošné opatrenie pre všetky druhy úplatkárstva a navyše verejnosť dostávala všetkými inými kanálmi signál, že tu nejde o úprimnú snahu niečo zmeniť. Momentálne v našom práve však existuje aspoň inštitút účinnej ľútosti, pri ktorej môže občan vyjsť pri nahlásení skutku nakoniec aj beztrestne.

V každom prípade je rarita nahlasovania korupcie  u nás problémom. Konštatuje to aj nová správa Transparency International o implementovaní protikorupčnej dohody OECD. Krajine oproti západnej Európe chýba základná dôvera v poctivosť spoluobčanov, nehovoriac o úradníkoch a vládnych inštitúciách. Preto môže byť nápad zamerať sa na primárne, „sebecké“ ekonomické motivácie aktérov korupcie  pre nás zaujímavý. Koniec koncov, z podobnej úvahy vychádzala aj myšlienka zaviesť finančné odmeňovanie whistleblowerov za tipy šetriace verejné prostriedky.  V Čechách nedávno vznikol súkromný Nadačný fond proti korupcii, ktorý má ambíciu podporovať práve ľudí, ktorí na úplatkárstvo vo verejnej správe upozornia.

Print Friendly