Keď vláda schválila nariadenie, ktoré od 1.mája tohto roka prestalo nútiť mestá a obce zverejňovať na webe faktúry do tisíc eur, kritici zámer Žitňanskej ministerstva zniesli pod zem. Od začiatku roka sa totiž popri zmluvách zverejňovali úplne všetky faktúry a objednávky, od miliónových po niekoľkoeurové.  Teraz sa teoreticky otváral priestor  na manipulácie. “A je to… zlodeji všetkých miest, pripravte si  1000 eurové poukážky,” znela prvá diskusná reakcia k článku o novinke na sme.sk. “Najzaujímavejšie budú faktúry tesne pod 1000€,” pridal sa ďalší skeptický diskutér. Read the rest of this entry »

Len 8% ľudí, ktorí boli u nás v minulom roku požiadaní o úplatok, ho podľa svojich tvrdení anketárom aj nahlásilo. Vraj to nemá význam, prípadne sa boja odvety či nevedia, ako to urobiť. Ale je dosť pravdepodobné, že viacerí z nich ten úplatok nakoniec zaplatili. Vtedy sa vzhľadom na trestnosť brania aj dávania úplatkov situácia mení – nik z priamych aktérov už nemá bez ohľadu na okolnosti záujem niečo nahlasovať.

Read the rest of this entry »

Čo bývalému primátorovi Bratislavy Andrejovi Ďurkovskému neprešlo a stretlo sa s odporom verejnosti, novému primátorovi Milanovi Ftáčnikovi prechádza a budí minimálny záujem. Bývalý primátor považoval totiž za participáciu verejnosti jej hlasovanie o troch architektonických návrhoch Starého mosta od toho istého autorského tímu. Diskusia teda nebola o podstate problému a jeho riešení, ale riešenie sa ponúklo bez dostatočného vysvetlenia a verejnosť si mohla, obrazne povedané, vybrať farbu. Napriek internetovému zapojeniu sa 26 tisíc občanov sa víťazný projekt tzv. perforované rebro nezrealizoval.

Read the rest of this entry »

Takmer polovica veľkých verejných obstarávaní má len jedného uchádzača

Podľa novej štúdie Transparency až o 43% veľkých verejných obstarávaní v roku 2010 súťažila len jedna firma. Viac ako troch uchádzačov mala len štvrtina väčších obstarávaní vo verejnom sektore. V (objemom zákaziek váženom) priemere tak minulú rok na jednu nad- a podlimitnú zákazku pripadajú necelí dvaja uchádzači. A to sme zo štatistiky vyradili rámcové zmluvy, hoci aj tie sa dajú uzatvárať s viacerými uchádzačmi. Nie divu, že pri takej malej konkurencii ponúk verejný sektor často nakupuje predražene.

Read the rest of this entry »

Z porovnania volebných výsledkov komunálnych volieb s rebríčkom Otvorená samospráva 2010 vyplýva, že starostovia z vyššie umiestnených samospráv v rebríčku mali vyššiu úspešnosť vo voľbách ako starostovia samospráv, ktoré sa umiestnili v rebríčku horšie. To isté sa dá konštatovať o kvalite volebných programov kandidátov na starostov v oblasti transparentnosti a boja proti korupcii.

Read the rest of this entry »

Viac otvorenosti preukazujú nielen mestá s pravicovými primátormi, ale aj volebné programy kandidátov pravice

Z hodnotenia Transparency International Slovensko (TIS) z mája 2010 vyplýva, že poslanci pravicových strán v NR SR v období 2006 – 2010 hlasovali častejšie za návrhy zákonov majúcich vplyv na znižovanie korupcie, ako ich kolegovia zo strán bývalej koalície. Rovnako volebné programy pravicových strán a ich záväzky v oblasti znižovania korupcie mali vyšší potenciál znížiť jej úroveň na Slovensku. Je tomu podobne aj na lokálnej úrovni?

Read the rest of this entry »

Mestá okrem bytov nezverejňujú faktúry, zmluvy a majetkové priznania

Read the rest of this entry »

Voči občanom neústretový prístup Úradu pre dohľad, KDH aj ministerstva vnútra

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou má cez 500 zamestnancov a 17 miliónový rozpočet, ale občanom odmieta poskytovať informácie, koľko sťažností na konkrétnu nemocnicu/lekára dostala, aké chyby v práci naozaj našla a aké sankcie uložila. V Transparency sa už viac ako mesiac o sprístupnenie týchto informácií snažíme, konkrétne v prípadoch pôrodníc. Našim cieľom je pre občanov vytvoriť webovú databázu, kde by sa o ne/kvalite pôrodníc zo záverov oficiálneho úradného dohľadu mohli dozvedieť po pár klikoch. Ale Úrad tieto dáta ani na základe infozákona neposkytne. (Rovnako odmietavý bol jeho prístup za predchádzajúceho riaditeľa R. Demoviča, ako je teraz za J. Gajdoša.)

Úrad argumentuje, že všetky podania, ktorých je od vzniku doteraz zhruba 8 tisíc, má v jednej databáze, a pre vyhľadanie pôrodníc, respektíve čo len jednej konkrétnej pôrodnice, by musel pridať vlastnú prácu. Čoho ho podľa infozákona oprávňuje odmietnuť našu žiadosť, keďže žiadanú informáciu nemá vo forme, v akej sme ju žiadali („informáciou nedisponuje…v štruktúre a rozsahu uvedenej v žiadosti“). A neurobí tak ani pre jednu jedinú nemocnicu:

„Za účelom vyhovenia žiadosti by úrad musel urobiť výťažky zo spisov výkonov dohľadov v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti v rozsahu vyžadujúcom neprimerané úsilie presahujúce rámec jednoduchej operácie, čím by zároveň došlo k vytvoreniu novej informácie v určitom rozsahu a štruktúre údajov,“ napísala nám riaditeľka sekcie dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti Soňa Kešjarová.

A neposkytne nám ani celú ich databázu, aby sme si mi mohli nami hľadané nemocnice vyhľadať. Úrad nás odkázal na vlastné štatistiky na webe, ktoré však existujú len vo forme počet sťažností/oprávnených – lekársky odbor X. Teda neumožňujú občanom dozvedieť sa nič o konkrétnej nemocnici či lekárovi.

Ide o ukážkový príklad toho, keď štátna inštitúcia nerozumie sile zverejňovania informácií, ktoré svojou prácou vytvára. Ak je jedným z jej cieľov prispievať ku kvalite zdravotnej starostlivosti (respektívne sankcionovať nekvalitu), tak publikovanie dát o individuálnych zdravotných zariadeniach či lekároch by bolo efektívnym nástrojom. Verejnosť by si predsa aj na základne týchto informácií vyberala skôr nemocnice bez pochybení a tak vlastným dopytom vyraďovala z trhu nekvalitu.

Druhým príkladom odmietnutia pre Transparency je správanie sa starostu obce Vrbov Félixa Jankuru, ako aj KDH, strany, ktorej je nominantom. V marci Korzár upozornil na to, že v roku 2008 starosta bez akejkoľvek súťaže prenajal 36 hektárov obecných pozemkov firme svojich synov na 15 rokov. Firma sídli v rodinnom dome starostu. Navyše má táto zmluva 5-ročnú výpovednú lehotu, respektíve výpovednú sankciu 166 tisíc eur. Miestni poslanci dali zmluvu prešetriť na prokuratúru. Čo ale zaujalo mňa, bola reakcia starostu pre TA3: „Už sa to stalo teraz, už sa to neodstane.“

Dva roky nájmu sa už zobrať späť samozrejme nedajú, ale vzájomne dobrovoľné zrušenie zmluvy a vypísanie novej, verejnej súťaže sa dá veľmi ľahko zariadiť. Stačí si vo vlastnom dome sadnúť so synmi a nevysúťaženú zmluvu vzájomne zrušiť. Starosta nám to v odpovedi na našu žiadosť odmietol spraviť, vraj aj tak by neboli noví záujemcovia o pôdu. Obrátili sme sa teda na KDH, stranu, ktorá stavia svoj program aj imidž na boji proti netransparentnosti a konfliktom záujmov, aby na svojho nominanta pritlačila. Na náš list nám neodpovedali a telefonicky len potvrdili, že vec oni riešiť nebudú.

Hneď na to, ako vláda v júni ohlásila adresnú pomoc rodinám postihnutým povodňami, sme verejne požiadali o sprístupnenie databázy príjemcov pomoci. Obávali sme sa, že v predvolebnom čase môže byť tá pomoc stranícky zneužitá (napr. väčšia a rýchlejšia pomoc do obcí, ktoré mohli byť z pohľadu hlasov pre koalíciu dôležitejšie), ale hlavne toho, že časť pomoci bude putovať aj nepoctivým žiadateľom. Zverejnenie príjemcov by predsa umožnilo vzájomnú kontrolu občanov – v daných obciach zrejme každý dobre vie, kto má aké škody.

Ministerstvo vnútra nás opakovanie – pred aj po voľbách – odmietalo s tým, že ich databázy sú nekompletné. V auguste našu žiadosť podľa infozákona napokon definitívne zamietlo ako neoprávnenú („informácie sa dotýkajú ochrany osobnosti a osobných údajov“).  Ochrana súkromia je dôležitá, ale nemôže zase absolútne poprieť právo verejnosti na poznanie, ako sú verejné zdroje rozdeľované.

A ako dopadla pomoc štátu? Pred tromi týždňami zverejnil v .týždni Andrej Bán výbornú reportáž o tom, ako štát z povodňovej pomoci vyplatil tisíce eur rodinám a obciam, ktoré ani žiadne škody nemali. Bán na záver článku skonštatoval: „Neskutočne sa tu teda plytvalo verejnými zdrojmi, no nikto nemá chuť sa k tomu vracať.“ Podľa Bána sa zobudilo aj ministerstvo vnútra, lebo konečne vraj zavádza verejne prístupný zoznam všetkých odškodnených. Kto sa to učí na vlastných chybách?

Gabriel Šípoš

Transparency International Slovensko

Slovenský futbal si zvolením Jána Kováčika stanovil päť neľahkých úloh – (1) obnoviť spoločenskú vážnosť futbalu, (2) zlepšiť komunikáciu s médiami a verejnosťou, (3) podporovať mládežnícky šport, (4) zabezpečiť adekvátnu infraštruktúru a to všetko (5) v podmienkach transparentnosti. Dobrou správou pre nového šéfa futbalu je, že naplnenie transparentnosti nielenže zlepší komunikáciu ale  napomôže aj obnoveniu dôvery. Zlou správou je, že zlyhanie v oblasti transparentnosti, predovšetkým v oblasti drahej infraštruktúry, môže zmariť úsilie vo všetkých ostatných oblastiach.

Poučenie z Afriky

Povinným čítaním pre Jána Kováčika upozorňujúcim na rôzne úskalia futbalu by mala byť knižka Player and Referee juhoafrického Inštitútu pre bezpečnostné štúdia. Publikácia analyzuje netransparentnosť pri organizácii Majstrovstiev sveta 2010 vo futbale v šiestich prípadových štúdiách. Štyri z nich pojednávajú o prípravách v jednotlivých lokalitách šampionátu, dve zasa o netransparentnom konaní v samotnej FIFA. Publikácia upozorňuje na množstvo problémov od opustenia pôvodných dokumentov kandidatúry a astronomické navýšenie pôvodných nákladov, po súťaženie pod časovým stresom či problémy s udržateľnosťou postavených štadiónov. Dve kapitoly publikácie zdôrazňujú témy zaujímavé aj pre Slovensko – zabránenie konfliktu záujmov jednotlivých aktérov a nevyhnutnosť zverejňovať dostatok informácií.

Za koho kopalo Kapské mesto?

Kapskému mestu ostal na krku po majstrovstvách futbalový štadión Green Point, ktorý bude pravdepodobne po väčšinu času zívať prázdnotou pre nezáujem miestnych klubov. Daňových poplatníkov  jeho postavenie stálo takmer 480 miliónov eur.

Prípad štadiónu ilustruje potrebu jednotlivých aktérov identifikovať svoje záujmy a trvať na nich. Inými slovami, kopať na tú správnu bránu. Záujmom daňových poplatníkov rozhodne nebol nový štadión, keď sa pôvodne počítalo s približne s dvadsaťnásobne lacnejšou úpravou iného štadiónu. Vláda a mesto si namiesto záujmu občanov (efektívne vynaloženie prostriedkov) osvojila záujem FIFA zorganizovať, čo najveľkolepejšie majstrovstvá. A to tým, že sa nenechala presvedčiť, že malebné Kapské mesto má hostiť semifinále, pre ktoré potrebuje nový štadión, kopala za FIFA a nie za svojich občanov.

K chybnému rozhodnutiu postaviť štadión došlo z viacerých dôvodov, napríklad aj pre vylúčenie verejnosti z pripomienkovania alebo pre časový stres pri rozhodovaní. Hlavnú ťarchu viny nesie však samotná vláda, ktorá nezaujala k požiadavke odmietavé stanovisko a rozhodnutie prenechala na výkonný orgán majstrovstiev. V tom ho zastupovali ministri, ktorí za túto aktivitu poberali plat od FIFA. Jasne sa tak ocitali v konflikte záujmov: na jednej strane mali reprezentovať záujem daňových poplatníkov , na strane druhejzáujem FIFA (čím veľkolepejšie majstrovstvá).

Ako hrať fair-play s občanmi

Ďalšia kapitola venujúca sa štadiónu v Johannesburgu ukazuje, že verejné obstarávanie musí byť transparentné a inkluzívne, ak nemá byť spochybňované. Na rozdiel od Kapského mesta, štadión v Johannesburgu má dobré predpoklady byť dlhodobo ziskovým a prispievať do mestského rozpočtu. Mesto však uzatvorilo desaťročnú zmluvu na správu štadióna s neznámou firmou, ktorá si za znášanie značnej časti prevádzkových nákladov a rizika môže ponechať približne 4/5 všetkých možných ziskov. Napriek tomu, že nie je úplne jasné, či autori kapitoly správne posudzujú nevýhodnosť zmluvy pre mesto, majú pravdu v jednom bode – proces výberu poskytovateľa neposkytoval toľko informácií ako mal.

O zákazke totiž po novele z roku 2004 nerozhodovali poslanci, ale mestskí úradníci závislí na exekutíve samosprávy. Johannesburská opozícia mohla len spätne vidieť úradníkmi vysúťažené zákazky, ale nemala prístup k jednotlivým ponukám a nemohla skontrolovať, či úradníci vybrali správne. Na to, aby sa k jednotlivým ponukám dostala, musela využiť miestnu obdoby zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Podobne na tom bola aj verejnosť – aj keď mala formálne garantované právo na vyjadrenie sa prostredníctvom verejných konzultácií, zložitý prístup a utajovanie informácii viedlo k nízkemu využívaniu tejto možnosti.

Aj keď autori nepredkladajú jasné analýzy o tom, že bol vybraný nesprávny kandidát, napríklad vyžiadaním si ostatných ponúk a ich analýzou, nepriamo poukazuje na starý známy fakt – neprehľadné situácie sú živnou pôdou pre špekulácie spochybňujúce férovosť prístupu. Zároveň, kauza obstarávania reklamných služieb v Eastern Cape dokazuje, že ani prístup k dokumentom nie je postačujúcou podmienkou fair-play. V tomto prípade neúspešný kandidát si po zmarenom tendri vyžiadal dokumentáciu, na základe ktorej podal žalobu. Žalobu však následne stiahol potom, ako vyhral iný tender na reklamné služby od ľudí, ktorých predtým žaloval.

Abeceda férového prístupu

Aby nedochádzalo k pochybnostiam o férovosti prístupu v slovenskom športe, ponúkame aj Jánovi Kováčikovi nasledujúce rady. Sú určené tým, ktorí majú na srdci obnovu dôvery v slovenský futbal (a šport obecne). Zároveň odporúčame  tým, ktorí rozhodujú o verejných zdrojoch, aby:

• Poskytli verejnosti možnosť definovať verejný záujem (napríklad umiestnenie štadiónu)

• Vopred definovali jasný model udržateľnosti investície garantovaný štúdiou uskutočniteľnosti

• Zverejnili všetky zúčastnené strany na financovaní investície a ich podiely

• Podporovali skôr konkrétne aktivity a žiadané výstupy ako samotné inštitúcie

• Garantovali dodržanie pôvodného rozpočtu prenesením zodpovednosti na dodávateľov

• Zamedzili prípadným konfliktom záujmov jasnými pravidlami o nezlučiteľnosti funkcií

• Obstarávali služby a dodávky, čo i len kofinancované z verejných zdrojov transparentne s dôrazom na efektivitu vynaložených prostriedkov

• Vyžadovali súhlas od dodávateľov zverejniť súťažné ponuky a vlastnícku štruktúru pre zamedzenie špekuláciám o korupcii

• Vytvorili dostatočný časový priestor pre vyjednávanie

• Umožniť verejnosti efektívne kontrolovať efektivitu vynaložených prostriedkov

Myslíme si, že dodržiavanie týchto prísnych zásad by nedopustilo ani len úvahy o stavaní štadiónu za štátne zdroje bez verejnej súťaže na zvláštne obstaraných pozemkoch. Porušenie každého z týchto princípov by malo viesť k jasnému odpískaniu faulu a vyvodeniu zodpovednosti.

Matej Kurian

Transparency International Slovensko

IT konzultant Štefan Urbánek hodnotí prvý pokus vlády zverejniť svoje zmluvy

Úrad vlády otvoril Centrálny register zmlúv, webový portál, na ktorom návštevník môže nájsť zhruba 4 tisíc zmlúv jednotlivých ministerstiev a verejných inštitúcií. Predpokladaný účel je väčšia transparentnosť štátu a zjednodušenie prístupu k informáciám. Hoci je register v zábehovej fáze (obsahuje zmluvy len zo 7 ministerstiev či úradov), jeho forma by mala tvoriť základ pre zverejňovanie všetkých zmlúv od 1.1.2011 a preto je namieste venovať pozornosť prínosom a nedostatkom jeho súčasnej formy.

Medzi základné princípy budovania otvorených databáz verejných informácií patria ne-diskriminačný prístup, kompletnosť dát a ich strojová spracovateľnosť (“machine-readable”). Dáta sú naozaj prístupné každému návštevníkovi portálu bez diskriminácie – nevyžadujú si registráciu, nerozlišujú medzi typom návštevníka. Kompletnosť zmlúv od roku 2000 za všetky verejné inštitúcie je plánovaná.

Na druhej strane ale kompletnosť dát o samotných zmluvách je diskutabilná. Prvým nedostatkom je celkové vyplnenie jednotlivých položiek vo formularí registra: napríklad nie pri každej zmluve je v registri dátum účinnosti zmluvy, pričom tento údaj sa v priložených zmluvách nachádza. Chýba aj zverejnenie samozrejmého údaju ako je dátum podpisu zmluvy. Napríklad Ministerstvo spravodlivosti má vo svojom vlastnom registri zmlúv o niečo viac dát: typ zmluvy, stupeň utajenie, výpovedná lehota, spôsob obstarávania. Prečo by tieto údajne nemohli obsahovať všetky registrované zmluvy? Tvorcovia portálu mali zvoliť cestu najväčšieho možného dostupného zoznamu údajov, miesto súčasného, zjavne “najmenšieho spoločného menovateľa”.

V súčasnej forme register umožňuje odpovedať na otázky typu: aké zmluvy dopísalo ministerstvo X? Kto obstarával u firmy Y? No návštevník nemá možnosť zistiť, aké zmluvy boli podpísané napr. v marci tohto roku, alebo nájsť všetky zmluvy s hodnotou väčšou ako sto tisíc eur. Vyhľadávanie mylne poskytuje možnosť vyhľadávať v predmete zmluvy, v skutočnosti vyhľadáva v názve zmluvy, ktorý nebýva štandardizovaný. Predmet definuje štandardný slovník obstarávania, a takéto hľadanie v centrálnom registri ani nie je dostupné. Aby ste mohli register používať, musíte teda dobre vedieť čo hľadáte alebo musíte mat nekonečnú trpezlivosť prechádzaním jednotlivých zmlúv.

Vyhľadávanie by vedeli uľahčiť informačné systémy a to neobmedzeným množstvom spôsobov. Príkladom sú graficky vizualizované štatistiky, v ktorých je možné vidieť anomálie (viď náš novovytvorený Otvorený vestník verejného obstarávania), alebo podrobnejšie vyhľadávanie či prepojenie s ďalšími zdrojmi dát. Nástroje a metódy existujú. No úrad vlády nemá a ani nemusí mať kapacitu či prostriedky, aby pokryl všetky možné spôsoby vyhľadávania a prezentácie informácií o zmluvách. Ako to zabezpečiť? Vďaka ďalšej vlastnosti otvorených dát: strojová spracovateľnosť. Vďaka nej je možné narábať a získavať informácie z dát tak, ako si kto želá a ako to tvorca portálu ani len nemusel predpokladať.

Register zobrazuje dáta o zmluvách do tabuľky rozbitej na viac stránok, zrejme pre lepšiu prehľadnosť. Ak by som však chcel spraviť štatistiky so všetkými zmluvami, nemám možnosť si stiahnuť kompletné dáta naraz, ale musím sa preklikať cez 200 strán, každú pracne stiahnuť a pokúsiť sa previesť informácie do tabuľky v tabuľkovom procesore. Taktiež zmluvy na portáli nie sú zverejňované ako dáta, ale sú tam ako dokumenty. Tieto dokumenty sú síce človekom čitateľné, avšak nie sú strojom spracovateľné – teda bežný program nevie “vyčítať”, kde je názov, kde suma, kde platnosť zmluvy. Čo je ešte horšie, tie dokumenty sú zabalené obrázky z naskenovaných vytlačených zmlúv, ktoré sú navyše často nie práve najkvalitnejšie. To znemožňuje získavať dáta automatizovane.

Portál vyslovene zabraňuje strojovému spracovaniu aj takzvaným CAPTCHA testom, tzv. Turingovým testom, alebo v bežnej reči skúškou toho, či návštevník je človek alebo stroj. Portál si vyžaduje vloženie kódu, ktorý je vyobrazený ako počarbaný obrázok. No to je len ďalšia bariéra automatickému čitaniu dát externými aplikáciami, teda šíreniu a používaniu informácií zo zmlúv v užitočných štatistických či vizuálnych formách.

Už samotná existencia centrálneho registra zmlúv je oproti minulosti pokrokom. Bola by však škoda, keby sa pri rozbehu registra nevenovala dostatočná pozornosť aj technickému nastaveniu systému. Pri malej prvotnej investícii by totiž vhodné nastavenie systému mohlo verejnosti priniesť ďaleko užitočnejšie a ľahšie spôsoby hľadania, triedenia a kontroly informácií o míňaní verejných financií, ako to umožňuje súčasná forma registra

Štefan Urbánek, Knowerce, spolupracovník TIS

Elektronické aukcie pri verejnom obstarávaní používajú niektoré slovenské mestá už vyše 5 rokov. Nikto im to neprikázal – začali sami a to zväčša pod tlakom obmedzených verejných zdrojov. Read the rest of this entry »

Po viacnásobnej vražde v Devínskej Novej Vsi sa logicky vynárajú pochybnosti o bezpečnosti na Slovensku. Otázky o bezpečnosti sú v zásade príkladom problému informovanosti občanov, keďže čítanie policajných alebo iných ročeniek nebýva bežnou večernou zábavkou. Read the rest of this entry »