Komentár: Semaforová metafora
16.4.2014 20:50
akt. 05.02.2019 01:06

Komentár: Semaforová metafora

Uložiť článok
Stalo sa vám niekedy, že ste na ľudoprázdnej ceste ako chodec alebo vodič prešli na červenú? A súvisí to nejako s poctivosťou vo verejnom živote?

Exkluzívny rozhovor: Ľudia pri moci ako Václav Klaus korupciu dokonca zneužívali >>

Korupcia vo verejnom sektore: Sme piatou najhoršou krajinou v EÚ >>

Vypočuté pri pive

Nedávno som bol svedkom zaujímavej krčmovej debaty. Chalan s babou si vymieňali názory o korupcii v politike a ako to zmeniť. Ona bola revolucionárka, až sa zdalo, že čaká len na ďalší výstrel z Aurory: „Treba vziať tú budovu útokom, defenestrovať doterajšiu vrchnosť a dosadiť tam nové neskompromitované osoby priamo z ľudu“, hovorila zrejme o parlamente alebo ktoromsi ministerstve.

On namietal: „Ale veď tí, čo sú tam teraz, vzišli spomedzi toho istého ľudu. Odkiaľ vezmeš čistých a korupciou nedotknuteľných jednotlivcov?! Prehnitá je politická kultúra celej krajiny.“ Ona však trvala na tom, že on vidí ľudí príliš pesimisticky.

„Dobre teda“, odvetil jej ako keby už nad ňou zlomil palicu. „Predstav si, že o polnoci chceš prejsť z jednej strany cesty na druhú. Široko ďaleko nejde žiadne auto, ani ťa nikto nevidí, no semafor je zapnutý a ukazuje červenú. Počkáš, kým nezasvieti zelená alebo prejdeš hneď?���

„Ako to s tým súvisí?“ Zostala zarazená. On ju však hneď konfrontoval s ďalšími problémami: „Zvezieš sa niekedy električkou na krátku vzdialenosť bez zakúpenia lístka? Sťahuješ si nelegálne filmy z internetu? Keď sa to tak vezme, možno sa od nich líšiš len v miere...“

„Robia to tak všetci, to s veľkou korupciou nemôžeš porovnávať.“ Bolo vidieť, že debata ju prestáva baviť.

On si odpil z piva, poznamenal ešte niečo v tom zmysle, že zlodej je zlodej, či ukradne jedno euro alebo jeden milión a vyložil svoje karty na stôl: „Robia to tak všetci, nejde o príliš veľkú sumu v porovnaní s väčšími grázlami, a môžem sa obslúžiť, lebo veď potme ma aj tak nikto neuvidí - to sú možno tri najčastejšie racionalizácie medzi skorumpovanými politikmi.“

Revolúcia podľa toho mladíka nie je riešením, lebo akceptácia korupcie je kultúrna záležitosť a bežní ľudia u nás sa väčšinou od veľkých „goríl“ líšia len v miere núkajúcich sa príležitostí na korupčné správanie. Inými slovami, príležitosť robí zlodeja. Je ľahké byť cnostný a odsudzovať druhých, keď nestojíte pred pokušením.

Veľa bežných ľudí nie je zapletených do korupcie iba preto, že nie sú na význačných rozhodovacích pozíciách. No keby boli, nesprávali by sa možno inak ako súčasní mocipáni, na ktorých oni pri pive veselo nadávajú.

Vidieť to vraj na takých malých prípadoch porušovania pravidiel ako je nerešpektovanie semaforov, nezapnuté bezpečnostné pásy v aute, jazda na čierno v MHD alebo skracovanie si cesty cez vyšliapané chodníčky v mestskej zeleni. To všetko poukazuje na náš vzťah k pravidlám.

V demokracii politici pochádzajú z ľudu. Netvoria žiadnu uzavretú, samo sa reprodukujúcu kastu. „Inak, v Dánsku som osobne videl chodca, ktorý stojí na prázdnej ceste, hoci autá nikde a poctivo čakal na zelenú. Možno aj kvôli tomu im tá demokracia funguje lepšie“, uzavrel mladík debatu.

Vernosť vo veľkom bez poslušnosti v malom?

Dopil som svoje pivo a celú diskusiu vypustil z hlavy. O pár dní neskôr mi zišla na um opäť, keď som videl chodca, ako sa snaží nešikovne prejsť cez frekventovanú cestu. – Nie o polnoci, ale za bieleho dňa.

Poznáte to: V jednom pruhu je auto ešte ďaleko, tak rýchlo vybehnete na cestu. Pred ďalším pruhom zabrzdíte, lebo iné auto akurát prechádza okolo vás. Potom chytro prebehnete. Človek sa spolieha na vlastný úsudok o tom, čo je ešte bezpečné a čo už nie, nedbajúc na vonkajšiu autoritu v podobe farieb semafora.

Je to problém, ktorý sa týka všetkých vrstiev obyvateľstva. Stáva sa, že veľmi úspešní, mocní alebo bohatí ľudia majú pocit, akoby boli povznesení nad pravidlami. Zákony platia pre tých tam dole, kým my si vytvárame svoje vlastné pravidlá. (Ne)poslušnosť voči pravidlám je však omnoho rozšírenejší problém.

Veľa ľudí neakceptuje žiadne zákony z vlastnej vôle, pokiaľ rozumovo neuznajú ich zmysluplnosť a nepodvolia sa im dobrovoľne. Alebo ich nevystraší aspoň sankcia za neposlušnosť. Semafor je v tomto zmysle len metafora.

Onen mladík v krčme mal zrejme pravdu aj v inej veci. Kto je verný a poslušný v malom, má predpoklady, že obstojí aj vo väčších pokušeniach. No ako jednotlivec obstojí vo veľkom, keď je neverný už v maličkostiach?

Potiahnime to do extrému: Ktovie, čo všetko by bol schopný pokradnúť človek, nerešpektujúci semafory o polnoci na ľudoprázdnej ulici, keby mal ministerské právomoci a upokojoval by sa racionalizáciami typu: „nikto ma nevidí“, „v porovnaní s inými lotrami je to bezvýznamný prešľap“, respektíve „robia to tak všetci v mojom okolí“.

Posilňovanie „morálneho svalstva“

Nie revolúcia je riešením súčasného spoločenského marazmu na Slovensku, ale skôr plošné pozdvihnutie mravov a postupné skultivovanie celej spoločnosti, ktoré začína v malom. Podľa klasickej etiky sa charakter dá posilňovať podobne ako svaly v posilňovni. A to práve premáhaním nerestných sklonov a prekonávaním sa k cnostnému konaniu v menších dilemách. Rozhodnúť sa správne v malom akoby jednotlivcovi dávalo silu, výdrž a pohotovosť pre cnostné rozhodovanie aj pri zložitejších pokušeniach...

Aby bolo jasné, cieľom tohto článku nie je odsudzovať ľudí, ktorí v noci chodia cez cestu na červenú alebo si v aute nezapínajú pásy. Autor sa v tomto zmysle nelíši od iných ľudí. Všetci sme hriešnici. Rovnako mám pochybnosti, či by som ako politik dokázal byť poctivejší, než tí, čo sú tam teraz.

Aké je teda riešenie? Možno využívať malé situácie na úrovni jednotlivca ako prostriedok k rastu „morálneho svalstva“? Napríklad vziať semafor nie iba ako otravnú prekážku, ktorá nám bráni rýchlejšie sa dostať k cieľu. Čo tak vziať čakanie na zelenú ako drobné cvičenie v trpezlivosti a poslušnosti.

Podobne zapínanie pásu v aute. Alebo chodenie po chodníku aj tam, kde skratku ponúka cestička, vyšliapaná v tráve. Veď ani veľká korupcia nie je zväčša nič iné, iba snaha nachádzať skratku k vlastnému prospechu.

Samozrejme, poslušnosť voči zákonu nestačí. Druhou stranou mince je, aby zákony boli zmysluplné. Zjavne absurdné pravidlá totiž tiež oslabujú rešpekt voči zákonu. V totalitných režimoch je navyše ďalší problém existencia vyložene nemorálnych zákonov - neposlušnosť voči ktorým je naopak morálnym imperatívom.

Treba teda rozlišovať medzi poslušnosťou voči zákonu a konformitou voči legalizovanému bezpráviu. Lenže to už je téma na inú krčmovú debatu.

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:
Korupcia
Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.